Nič nešlo, ale predpis jepredpis... Vtom sa na križovatke objavili dvaja školáci – mohli mať tak 12rokov, zabraní do rozhovoru, ktorého vážna téma (ktorú som nepostrehol) imzrejme nedovoľovala zapodievať sa nejakým tým červeným svetlom a nápisom„ČAKAJ“. O niekoľko sekúnd som už aj ja dostal zelenú a dobehol somich na najbližšej križovatke, veľmi sa totiž neponáhľali. Tu bola opäť červená,čo ich opäť veľmi netrápilo. Dokonca ich netrápilo ani tých zodesať ľudí, čolen ticho čakalo na zelenú. Vykročili – nikto ich nenasledoval – a stalosa, čo sa malo stať. Staršie tmavomodré auto, snažiace sa kompenzovať svoj vekaerodynamickým krídlom, chytilo zelenú vlnu. Tí dvaja si ho nielen že nevšímalipri vstupe na križovatku, ale ani keď vodič celkom oprávnene dal o sebe vedieťdlhotrvajúcim stálym tónom klaksóna a napokon po sebe zanechal viditeľnúbrzdnú dráhu, nezastali, ba ani nespomalili. Vodič automobilu však chcel, keď užnič iné, prejsť križovatku ako prvý. Toto mu však nebolo umožnené, pretožechlapci mu suverénne prepochodovali popred čelné sklo. Dorazilo ma, keď ten, čoprechádzal bližšie popri auta, uistil vodiča pomocou zdvihnutého prostredníkao svojom nadradenom postavení na križovatke. Ostatní čakajúci ľudia lensvorne poznamenali: „Mal pravdu...“ Naskočila zelená, auto bolo dávno preča dvojica si už vykračovala k ďalšej križovatke, ničím nerušenípokračovali v diskusii.
Čo som týmto všetkýmchcel...? Často počúvam už zaužívané lamentovanie starších ľudí nad správaním „tejdnešnej mládeže“. Nehovorím, že správanie niektorých teenagerov je celkom v normecivilizovanej spoločnosti (my si s triedou napríklad teraz pripravujemenejaký pokrik na imatrikulácie, ktorý sa chystáme vykrikovať po uliciach...),ale súčasná mládež je často v tomto smere predbiehaná mládežou zajtrajška –deťmi.